Ráno, ešte cestou do práce, zastavila sa teda v blízkych potravinách. Často tam kupovala raňajky, podobne ako aj mnoho kolegov z jej zamestnania. Nebolo tomu inak ani dnes. Prechádzajúc pomedzi regály zdravila známe tváre. Okrem "ploskačky" rumu prihodila do košíka ešte chlieb a rýchlo k pokladni. Čo čert nechcel (ja ho však upodozrievam, že určite chcel), pri platení zistila, že nemá v peňaženke dosť peňazí a ani platobnú kartu. Ako na potvoru sa na blízku nenachádzal nikto známy. Letmo skontrolovala hodinky na svojej ruke a urobila rýchle rozhodnutie. "Vezmem len ten rum." Keby bola tušila, ako bude príbeh ďalej pokračovať, bola by radšej vzala chlieb. Možno aj všetok chlieb z tejto predajne a vlastne z celého sveta. Hoci aj na sekeru. Statná pani pokladníčka sa nadýchla a cez celú predajňu až na jej opačný koniec mocným hlasom zvolala: "Boženkáááá! Bude storno! Nemajú peniaze! Chlieb neberú, rum berúúúúú!" Ľudia stojaci v rade na pokladňu sa uškŕňali. Zopár nakupujúcich vykuklo z uličky. Inga medzi nimi zachytila aj zvedavé a pobavené pohľady svojich kolegov. V statočnej žienke by sa v tej chvíli nebol krvi dorezal. Vlastne, ak by ju bol niekto vtedy aj rezal, ani by si to nevšimla. Červená ako socíkovské trenírky na telesnú sa už v duchu rozhodovala, či sa vysťahuje radšej na vrchol Kilimandžára alebo na dno Mariánskej priekopy. Minúty sa vliekli. Inga, s pohľadom zapichnutým do veľmi zaujímavého bodu na dlážke, počítala kvapky potu, ktoré jej stekali po chrbte. Nakoniec Boženka urobila storno a Inga zrýchleným krokom opustila predajňu.
V ten večer sa koláč vydaril. Aj keď rumová plnka mala tentokrát o čosi trpkejšiu príchuť. A na záver už len: nesúďme činy človeka, keď nepoznáme okolnosti, ktoré ho k nim viedli :).
