O malú chvíľku už po nemocničnej chodbe prichádzal sanitár tlačiac pred sebou invalidný vozík. Sedel na na ňom zhrbený staručký pán. Ruky bezvládne položené v lone, pohľad neprítomný.
Práve vo chvíli, kedy vozík dorazil k mužom, vyšla z dverí ambulancie sestrička. Zbystrila pozornosť a prísnym pohadom si premerala najprv sanitára, potom deduška a napokon mužov. "On vie chodiť aj sám?", rázne sa opýtala. Muži sklopili zrak a záporne pokrútili hlavami. Ich pokora asi sestru ešte viac povzbudila. "No, lebo bude musieť! Sanitár s vami nemôže ísť dole!" Sanitár hlesol, že on by aj mohol, ale vzápätí bol zavraždený sestričkiným pohľadom. "Sanitár je pridelený na oddelenie na treťom poschodí a nemôže pendlovať po nemocnici hore - dole!" Muži teda navrhli, že si vozík požičajú, odvezú otca k autu a prinesú vozík naspäť. Toľká trúfalosť už bola na strážkyňu poriadku priveľa. "Tak to určite nie, vozík patrí na naše oddelenie na treťom poschodí a tu musí aj zostať. Akoby to bolo, keby ste ho vzali...a.....!" Moje vlastné skúsenosti vo mne už dávnejšie vypestovali alergiu na aroganciu a bohorovnosť nemocničného personálu, a preto som pocítila naliehavú potrebu zapojiť sa do tohto rozhovoru. Bohužiaľ, práve v tom momente ma po nekonečnom čakaní zavolali do ambulancie.
Bolo mi to ľúto. Bolo mi ľúto, že som ten zázrak nevidela. Pretože som vôbec nepochybovala o tom, že sa stal... Deduško, nemajúc inej možnosti, svižne sa vyhupol zo svojho (pardón z nemocničného) invalidného vozíka. Prehodil si cez plece tašku so špinavým pyžamom, kockovanými papučami, pohárom na zuby a nedojedeným slivkovým kompótom. Potom rezkým krokom odpochodoval z oddelenia na treťom poschodí nemenovanej nemocnice v ústrety novému životu. Za ním, spokojne pokyvkávajúc hlavou, hľadela statočná zdravotná sestra. Sebavedomie jej zase raz trošku podrástlo, veď ustrážila pred vyvrheľmi nemocničný majetok a zabránila darebnému sanitárovi v poflakovaní sa po nemocničných chodbách....