Jednou z našich prázdninových úloh bolo chodievať pásť našu kravičku Malinu. Kto si myslí, že to bola nuda, veľmi sa mýli. Kým si ona robila svoju prácu, mali sme dosť času loziť po stromoch, stavať si domčeky v lese, hrať karty, čítať knihy, zberať lesné jahody a bylinky, objavovať skryté poklady. Keď sme boli hladní, založili sme si ohník, na ktorom sme si opiekli špekáčiky, chlebík alebo upiekli v pahrebe zemiaky. Boli to tie najlepšie lahôdky. Chutili dymom a lesnou vôňou. Večer sa kravička dojila. Tu jeden z nás dostal dôležitú úlohu držať Maline chvost, aby babku pri dojení nešľahala. Významnú funkciu chcel zastávať každý. Denne som sa modlila, aby som už podrástla a mohla v tom vystriedať svojich bratrancov. Pred maštaľou už čakali aj náš psík a mačky. Vedeli, že vždy sa im trochu čerstvého mlieka ujde. My sme ho tiež pili hneď. Bolo ešte teplé a spenené.
V blízkom potoku sme lovili ryby. Predchádzala tomu dôležitá príprava. Ísť za maštaľ, zdvihnúť jednu z hrubých dosiek, ktoré boli položené na zemi a pohľadať čo najtučnejšie dážďovky. Na tie ryby najviac brali a okrem toho sa najlepšie napichovali na háčiky. Rybárske lístky sme neriešili. Vlastnoručne ulovený a vypitvaný pstruh, upečený na masle na babkinej peci nám chutil aj tak. A vôbec nám nevadilo, že o jedného alebo dvoch pstrúžikov sme sa museli podeliť šiesti - siedmi.
Okolité lesy boli plné húb. Už od malička som sa naučila rozoznávať dubáky, kuriatka či rýdziky, ktoré pri pečení na peci púšťali oranžovú šťavu a krásne voňali. Niekedy sme sa za hubami plazili popod nízke ihličnaté stromy, a potom sme si z vlasov vytriasali pavúkov. Kto vládal ísť na celodennú túru na lazy, domov sa vrátil s fialovými zubami a rukami a s konvičkami plnými čučoriedok, ktoré v tomto kraji volajú "borufky".
Leto u babky sa nieslo aj v znamení sušenia sena. Najprv chlapi pokosili lúky a potom všetko, čo malo ruky a nohy, vzalo do rúk hrable a išli sa "rozbíjať" pokosy. Aby sa seno dobre presušilo, muselo sa každý deň obracať. Keď sa blížila búrka, všetci sme utekali poskladať seno do kôp a po búrke naspäť kopy "rozbiť". Po vysušené seno prišiel dedko na malom traktoriku, ktorý sme už z diaľky počuli. Odviezol ho do stodoly, ako zásobu na zimu. Ku senu sa chodilo v gumákoch. Kto ich nemal, musel dávať väčší pozor na hady a osie hniezda. Musel dávať väčší pozor aj na "koláče", ktoré kde - tu vyprodukovala naša Malina.
O internete sme vtedy nechyrovali. Zato každý utorok teta poštárka nosila babke Slovenku. Niekedy sme ju čakali už na moste alebo sme jej išli naproti. Poštárku Darinču to tešilo, keďže náš pes Astor sa nemal veľmi v láske s jej bicyklom. Mobily neboli tiež. Keď som sa so zážitkami chcela podeliť s kamarátkou, napísala som jej list. Dodnes mám naše prázdninové listy odložené. Možno aj ty Lucka :). Pamätáš? Písali sme si týždenný prehľad znesených vajíčok :).
Pomalé dni boli občas ozvláštnené mimoriadnymi udalosťami. Jelene, ktoré v noci zožrali babke zeleninu zo záhrady. Pátranie po zmiznutej sliepke, ktorú ulúpila líška alebo jastrab, niekedy aj pred našimi očami.
Do obchodu bolo ďaleko. Chodli sme na bicykli s batohom na chrbte. Chlieb bolo potrebné objednať vopred. Ak sme na to pozabudli, na druhé ráno rozvoniaval dom plackami, ktoré nám babka upiekla na peci. Tú vôňu si viem vybaviť ešte aj teraz. Namieslo koly sme pili vodu s bazovým sirupom. Kvietky naň sme vlastnoručne nazbierali. A namiesto sladkostí sme mali karamelový puding uvarený z cukru a domáceho mlieka, vymiešaný tvaroh s cukrom, vymiešané žĺtko s cukrom alebo sneh z bielok s lesnými jahodami. O salmonelóze sme vtedy nič nevedeli a ani sme to nepotrebovali.
Pradedko bol piliar a mlynár. V starom mlyne voľakedy bývali aj naše mamy. Neskôr sa v ňom už nebývalo, ale píla bola stále funkčná. Občas sme tam s dedkom chodievali. Chátrajúce priestory boli svedkom strašidelných historiek, ktoré sme si rozprávali a svedkom našich útekov pred duchmi, ktorí tam číhali. Ktovie, či boli všetci tí duchovia len v našej fantázii?
Spávali sme v spálni, kde bolo viacero postelí. Kým prišla babka, rozprávali sa príbehy. Smiešne aj strašidelné. Súťažilo sa v skákaní do veľkých perín. Potom sa dvere otvorili a zaznela pamätná babkina veta: "Umyc laby, pomodlic a spac!" Veru, po všetkých tých zážitkoch sme spali ako zabití a nikomu by ani na um neprišlo vystrčiť nohu spod obrovskej periny. Vedeli sme, že duchovia nie sú len v starom mlyne, ale aj v babkinej spálni. Pouličné osvetlenie tam nebolo, a preto po zhasnutí svetla nastala čiernočierna tma a duchovia vyliezali zo skríň a spod postelí.
Od vtedy prešlo už veľa rokov. Dedka nám zobrala hnusná choroba a babka je už veľmi stará a slabučká. Kedysi živé gazdovstvo sa zredukovalo na pár sliepok, psíka a kocúra. Ja som tiež o niečo staršia. Stala sa zo mňa ochrankyňa zvierat a už nenapichávam dážďovky na háčiky a nepitvám ryby. Pred jedlom si umývam ruky. Neskáčem do sena, kým si neoverím, či pod ním nie sú zabudnuté hrable. Vlastne do neho neskáčem už vôbec. Domáce mlieko a tvaroh nedokážem nikde zohnať. Len duchov sa ešte trošku bojím :). Prvýkrát pri mori som bola ako dospelá a od vtedy sa mi pošťastilo precestovať kus sveta. Videla som veľa krásnych miest. Som si však istá, že tie moje prázdniny v domčeku na samote pod lesom by som nikdy za nič nevymenila.