Tetuška bola výbornou hráčkou pexesa. Nikdy si nedokázala zapamätať ani jednu kartičku. Skvele sa s ňou stavali hrady z kociek. Ten jej hrad spadol vždy ako prvý. A na špeciálne chvíle mala v skrini schovaného plastového kuchárika, ktorý po otočení kľúčikom začal piecť volské oká. Vždy sa mu po chvíli nejakým zázrakom na panvici jedno objavilo. Prechádzky s tetuškou boli pomalé. Ruka v ruke, ona opatrným knísavým krokom a deti vedľa nej drobnými krôčikmi. Pri varení obeda sa museli rozdiskutovať všetky dôležité detské témy. Jej polievočky boli tie najlepšie. A po obede pred spaním, prišla na rad rozprávka. U tetušky sa nikdy neplakalo. Keď deti začali chodiť do škôlky alebo do školy, vystriedali ich ďalšie. Na tetušku si však občas spomenuli a prišli sa ukázať, ako vyrástli a ako sa im darí. Neskôr sa to obmedzilo už len na červený tulipán ku MDŽ. A ako sa z nich stávali dospelí, na návštevy bolo čoraz menej času.
Tetušku som videla po takmer 15 rokoch. Poslala som jej oznámenie a ona mi prišla zablahoželať na svadbu. Bola rada, že som nezabudla. Vôbec sa nezmenila, len nohy ju poslúchali o čosi menej. O pár týždňov som ju stretla opäť. V autobuse. Láskavý pohľad, úsmev a vejáriky okolo očí. Posťažovala sa mi na ubolené nohy aj na cukrovku, ktorá ju trápila. Opýtala sa ma, ako mladej gazdinky, čo sa chystám variť na večeru. „Nič špeciálne...špagety“. „Daj do nich za lyžicu oleja, nebudú sa ti lepiť.“ Tetuška mala vždy dobré slovo a radu pre svoje deti. Potom som už tetušku nevidela. Preto chcem ešte raz naposledy povedať: „Ďakujem vám tetuška za seba aj za ostatné deti, ktoré k vám radi chodili“.
Venujem in memoriam pani Júlii Kováčovej.
